Určite nie som sama.
Určite nie som sama, ktorá sa kedy pohrávala s myšlienkou poskytnúť domov a lásku nielen vlastným deťom, ale aj deťom „cudzím", v ktorých nekoluje moja krv, ale deťom, ktoré majú v živote tú smolu, že ich rodičia nemôžu, nechcú alebo nie sú schopní vychovávať. Nech sú aké chcú -zaostalé, postihnuté či inej farby pleti. Oni predsa nemôžu za svojich rodičov, a kúsok teplého domova a láskavé slovo si určite zaslúžia. „Áno, je mi ich ľúto, ale..." počúvam z úst ľudí, ktorých stretám. A práve to „ale..." ma núti uvažovať o tom, v čom je problém. „Nemám na to? Nedokázala by som to? Budem ich ľúbiť? A čo ak sa prejavia gény? Čo z neho vyrastie?"
Takýchto a ešte tisíc otázok som si pred časom kládla aj ja a veľmi som potrebovala (a aj hľadala) človeka, ktorý si to už vyskúšal, alebo práve zažíva na vlastnej koži. No vtedy sa mi to akosi nepodarilo. Časť otázok sme poriešili doma s manželom, s našimi deťmi, aj s odborníkmi, ale stále to nebolo ono. A tak sme si povedali, že to riskneme a skočili sme do vody. Snažíme sa udržať nad hladinou a nepotopiť sa. A už ako tak plávame. Určite príde ešte nejedna búrka a bude to ťažké. Ale napĺňa nás myšlienka, že to STOJÍ ZA TO. Na otázku okolia „Čo z toho mám?" moja mama raz povedala, že „figu borovú". Ja hovorím, že DOBRÝ
POCIT. A preto, ak by niekto rozmýšľal ako my a stále mu čosi chýbalo, aby urobil krôčik k tomu urobiť niekoho šťastným, vznikla Asociácia náhradných rodín, ktorá poskytuje nám aj ostatným „bláznom"(tak nás niekedy titulujú) akúsi oporu. Stretávame sa, riešime tie „naše" problémy a čo je hlavné-otvorili sme dvere svojich príbytkov a sme ochotní podeliť sa o svoje starosti a hlavne radosti s našimi ratolesťami. Kto má chuť, nech sa príde pozrieť, možno ho to osloví.
Na okresnom úrade, odbore sociálnych vecí a rodiny, na konci chodby som pripravila nástenku, ktorá bude Asociáciu prezentovať spolu s kontaktom na mňa.
autor: Jana Chalányová